O pocite

Včely ako učiteľky vnímania zmien v živote

marec 2, 2019

Poslednú dobu ma fascinujú včely, ich spôsob života ako super-organizmu, kde život každej včely má svoju úlohu v rodine včelstva vo svojom úle a táto úloha nie je nijako oddelená od zvyšku spoločenstva. Práve naopak, aj keď sa zdá, že ide o konkrétnu zdanlivo oddelenú úlohu od iných úloh iných včielok, stále je priamo spojená s úlohami ostatných.

Akokoľvek by človek povedal, že nejaká z týchto úloh je viac alebo menej významná, zo správneho uhla pohľadu je vlastne rovnocenná úloha kráľovnej, ktorá zachováva rod, či mladej včielky, ktorá sa len práve učí zoznamovať sa s úľom.

Nie je to tak aj u človeka, že sme vlastne spolu jedným veľkým úľom a každý z nás sem prišiel prejaviť seba vo svojej konkrétnej úlohe svojej podstaty s prínosom pre seba a tak pre tento náš veľký úľ ?

Nejde nám vlastne o spoločnú vec, kde každý z nás ak dokáže slobodne prejaviť svoju prirodzenosť, môže byť tak prínosom pre seba a celý úľ zvaný svet ?

Čo k tomu chýba, aby sa tak stalo ?

Včely nám len ukazujú, že keď každý začne konať seba a prejaví svoju vlastnú skutočnú prirodzenosť, všetko ostatné sa spojí do prirodzeného života nás všetkých bez delenia a posudzovania kto je lepší a významnejší a tak do sveta, ktorý znie teraz možno utopicky, ale všetko vedie presne týmto smerom. Utópiou však nie je vtedy, keď sa začnem sám prejavovať vo svojej prirodzenosti a vtedy si túto utópiu sveta, dokážem premeniť na realitu svojho vlastného života a možno tak inšpirujem svet okolo mňa 🙂 .

To čo ma v tomto okamihu na včielkach zaujalo je to, ako prirodzene a efektívne pre svoj život dokážu včely vnímať zmeny v jednotlivých okamihoch ich života a ako sa v ňom dokážu neskutočne efektívne navigovať a tak trochu mi začali ukazovať, že sú viac než len „ chrobáky „ čo nosia med 🙂 .

Priznám sa, že vnímať zmeny, ktoré sa dejú v každom okamihu bol a ešte stále je môj kameň úrazu. Ako chcem vedieť kam sa posúvam v živote, keď ani nevnímam, kde som práve teraz a aký je môj súčasný stav.

Aký pocit mám práve teraz z toho kde sa práve nachádzam v mojom živote ?

To, že včely poznajú svoju aktuálnu konkrétnu úlohu, ktorá má jasné a dané parametre, ktoré nasledujú bez odporov a predstáv je jedna rovina ich života. Tou druhou rovinou je, že túto úlohu dokážu vykonávať v neustále sa meniacom prostredí vždy tou najefektívnejšou možnou cestou.

Navyše každým jedným novým letom sa zlepšujú a aplikujú vždy len efektívne zažité skúsenosti a aj týmto skúsenostiam dávajú priestor k tomu, aby boli zlepšované na základe úplne nových práve prebiehajúcich nezažitých podnetov v danom okamihu. Teda staré sa mení na nové a tým evolúcia včiel je asi najkrajším príkladom na zemi, ako prežiť, všetky okolnosti života.

Ako je možné, že včely dokážu vždy prijať všetko nové v každom momente ?

Okamžite sa novému podnetu v priestore dokážu prispôsobiť a to čo už poznajú, vždy použijú len ako opornú barličku pre orientáciu v nových podmienkach. Prečo nikdy už zažitú skúsenosť nepretláčajú ako striktný postup, či vzorec, nesnažia sa takto novú situáciu prežiť starým spôsobom a vždy robia konklúziu zažitého so zažívaným ? Jednoducho, inak by neprežili.

Sám na sebe pozorujem, že pokiaľ nevnímam seba v jednotlivých okamihoch môjho života, konám tak vzdialenie sa od mojej vlastnej úlohy, plánu môjho života. Aj to čo z časti dokážem vnímať, aplikujem do prostredia môjho života dosť neohrabane a tiež málo efektívne hospodárim s časom , ktorý k tomu mám dostupný. Samozrjeme v mojej predstave som bol super a úžasný, lebo som túto pravdu dlho nechcel vidieť.

Čo ak by som sa miesto zamestnávania predstavami, strachmi z budúcnosti zameral na svoju úlohu, svoj plán v živote ?

Čo ak by som začal dávať pozornosť na seba a začal vnímať moju skutočnú úlohu pre tento život ?  

Moja úloha, môj plán života prišiel do môjho života spolu so mnou, nie na pásiku na moje ruke s mojím pôrodom, ale ako pocit , ktorý si dokážem navnímať ak sa tak rozhodnem a v tom pocite si rozbalím všetko čo k tomu potrebujem vedieť.

Čo presne by sa stalo, ak by som všetko čo mám doteraz zažité nebral vážne a dokázal som prijať každú novú situáciu, myšlienku, pocit, emóciu a dal plný priestor k rozvinutiu nového, bez toho aby som to krivil tým čo už poznám ?

Čo ak by som toto nové prijal ako obohatenie starého, zažitého a nerobil tak odpory novému, len preto, že to nezapadá do konceptu zažitého a poznaného?

Ako rýchlo a nečakane by sa môj život dokázal zmeniť ?  

Mohol by som staré začleniť do nového do jednoty s mojím novým okamihom a urobiť z toho niečo veľkolepé pre môj život a odraziť sa tak do nových prežitkov a nových pocitov z nového. Síce nezažitého no o to vzrušujúcejšieho.

Prestal by som tak prešľapovať na mieste a v slučkách opakujúcich sa situácii, ktoré len ukazujú na to, že je potrebné opustiť staré vzorce myslenia, nastavenia a odovzdať sa plne novému , ktoré tu je práve teraz.

Stačí si dovoliť precítiť čo nové sa práve deje a odovzdať sa tomuto pocitu, ktorý je vodítkom a navigáciou v mojom pláne života a mojej úlohe pre tento život.

Keď sa vrátim k včielkam, aby sa mohli v tomto svojom prostredí presadiť, teda konať seba a svoju úlohu, svoj plán v danom okamihu v prostredí často neznámom, potrebujú nutne svoj vycibrený kompas. Včelám tento kompas poskytuje tak obloha ako aj zem. Na zemi sa navigujú pomocou výrazných návestidiel, ako sú stromy, kry, rôzne vyvýšeniny a reliéfy lúk a rozloženia pásov kvetov a rovnako aj obloha a postavenie slnka.

Pokiaľ nevidieť slnko kvôli mračnám, včely dokážu rozoznať polarizované svetelné vzorce na oblohe, čiže niečo ako obrazec svetla na oblohe , ktorý vieme uvidieť, keď si dáme tmavé okuliare, ktoré odrazia rôzne odrazené svetelné zdroje počas dňa a my uvidíme kontúry mračien, alebo okrúhly obrys slnka, ktorý inak pri plnom slnečnom dni vidíme len ako žiaru idúcu z jedného miesta na oblohe. Keďže je slnečné žiarenie vlastne elektromagnetickým vlením, tak si včely kvôli efektívnemu videniu svojho prostredia vyvinuli schopnosť vidieť najkrajnejšiu časť spektra krátkych ultrafialových vĺn.

Túto schopnosť, ktorú si pôvodne včely vyvinuli  k tomu, aby videli polarizačné vzorce oblohy, začali využívať aj kvety, ktoré si začali na svojich okvetných lístkoch vytvárať značky odrážajúce ultrafialové svetlo-vlnenie, ktoré včelám poskytujú pomoc pri pristávaní na kvetoch a tiež umožňujú rozlišovanie medzi rôznymi druhmi rastlín.

Takýto kompas mám v sebe, tak ako každý z nás. Nepotrebujem sa obzerať okolo mňa k tomu aby som sa v živote dokázal navigovať. Strelkou tohto kompasu je môj pocit, ktorý vždy ukazuje len na jediné jedno miesto, aby som našiel cestu k sebe domov, do môjho úľa, k svojej podstate. Takýto úľ je vo svojej skutočnosti úľom nás všetkých, zdrojom, bohom, bytím, kde sa nachádza jasne a zreteľne úloha ktorú som prišiel zažiť a konať.

Keď vnímam svoj pocit, ktorý mnou prebieha v každom jednom okamihu v mojej prítomnosti, znamená že začínam vnímať ukazovateľ, ktorým smerom sa vydať aby som konal svoju úlohu v mojom pláne života.

Aby včely rozoznali komplexicitu prostredia okolo nich, vyvinuli si videnie v spektre, ktoré oddeľuje rôzne rušivé aspekty počas letu. Pre človeka je týmto všeobsiahlym „ videním „, ktoré vždy ukazuje na jadro v danom okamihu práve pocit.

Čím viac sa ladím na môj pocit, začnem vidieť aj pomocné návestidlá v mojom živote v mojom okolí, ako rôzne zrkadlenia v iných ľuďoch, situáciách a vlastne v celom mojom dni, kedy sa koná obrovské predstavenie možností našej podstaty, ktoré nás učia, že všetko navôkol, nám len pomáha vidieť lepšie nás samých, aby sme prešli k sebe domov, do svojho vnútra tou najkratšou a najvzrušujúcejšou možnou cestou akú len môžeme v danom okamihu vnímať a zažiť.

Včely využívajú slnko a polarizačné vzory na oblohe k orientácii. Musia pri tom počítať s tým, že všetky parametre sa mnoho krát počas dňa menia otáčaním zeme. Majú však vyvinutý časový zmysel, ktorý im umožňuje zahrnúť do svojej orientácie pootočenie kompasu. Medzi následnými letmi môžu byť aj hodinové pauzy. Včely však dokážu „vypočítať“ pôvodný smer podľa novo zadaných parametrov, teda dokážu rozoznať meniacu sa situáciu v prostredí, ktoré sa mení zmenou polohy zeme voči slnku a teda sa môže meniť vietor, tlak, teplota vzduchu, polarizačné obrazy oblohy, poloha samotného slnka na oblohe.

Prečo je pocit dôležitejší než čokoľvek čo okolo seba vidím, počujem, čo viem a poznám ?

Prečo mi tieto návestidlá toho čo teraz viem, čo som zažil, čo práve vidím a počujem nemôžu ukázať správnu cestu k sebe a teda rozvinúť skutočný život v pokoji a v príjemnom pocite zo seba, z toho čo a ako žijem ?

Pretože svet, život nie je statický, mení sa nie len zo dňa na deň, ale často krát aj v jednom okamihu, ak sa rozhodnem ísť „ menej správne „ , alebo naopak ak sa vydám presne tam kam mám práve ísť.

Čo ak by som sa dokázal v každom okamihu rozhodnúť opustiť čo viem a čo som zažil a dať priestor, nechať sa viesť iba pocitom v ktorom je mapa môjho plánu duše v mojom živote a v ktorom sú všetky atribúty mojej úlohy v mojom živote ?

Čo ak by som dovolil môjej pocitovej navigácii dôverovať natoľko, že kedykoľvek sa strelka pohne akýmkoľvek smerom, vydám sa tam bez odporov, blokád, strachov, predstáv a presvedčení ?

Ako veľmi sa zmení môj život ak pôjdem do rizika nepoznaného a nezažitého v každom ďalšom okamihu  ?

Aký vzrušujúci pocit z toho prúdi a zároveň aký veľký strach z takého života z toho cítim ?  Áno strach je posledná hranica, posledný checkpoint ktorým treba prejsť a nastane iba prítomnosť.

Zmysel pre čas okrem toho včelám umožňuje poznať a rešpektovať „ otváraciu dobu „ jednotlivých kvetov. Včely vedia, že existujú určité druhy rastlín, ktorých produkcia nektáru je ohraničená len na určitú dennú dobu. Včely sa vedia tento harmonogram naučiť, prispôsobiť sa mu a byť v správny čas na čerstvo prestretom stole.

Chápem, že v skutočnosti sa nemusím učiť, kde v akom čase a na akom mieste je môj zdroj života. Moja podstata už všetko pripravila skôr než som sa narodil. Jediná moja úloha v tomto kolorite skutočného života je upustiť od myslenia a predstáv a odovzdať sa vedeniu pocitom mojej prirodzenosti.

Kde , čo , kedy a ako , to sa snaží neustále konať iba moja myseľ, ktorá chce mať všetko pod kontrolou. Bohužiaľ nemá ani takú schopnosť ako majú včely, aby dokázala prijať vždy v každom okamžiku nové a urobiť z toho naozaj nové, nie len pokrúteninu starým zažitým a tváriť sa, že ide o niečo nové, kde ide vlastne len o nový kabát oblečený na to isté staré a zažité.

Samozrejme aj myseľ vie byť mojím efektívnym nástrojom ako človeka, ale až vtedy, keď sa prestanem s ňou stotožňovať a pochopím, že som bytím, podstatou zdroja v mojom tele a nie mysľou v tele.

Na miestach navšetovaných včelami z pravidla rastie zmes rôznych druhov kvetov, preto sa včely naučia nie len to, kedy na ktorom mieste nektár nájdu, ale tiež aké kvety musia v určitú dobu a na určitom mieste hľadať. Presne vedia, čo, kedy a kde majú robiť. Veľmi rýchlo však zistia, kedy už sa nevyplatí k zdroju potravy lietať. Ak navštevuje včielka pri vhodných letových podmienkach stále rovnaký zdroj potravy a naraz ho tam nenájde, veľmi rýchlo dokáže na tento cieľ zabudnúť, vymaže ho z pamäte a už ho nikdy nevyhľadá.

Možno by sme si mohli zobrať z prírody, od včielok aj toto poznanie, že keď raz niečo funguje našom živote a máme z toho dobrý pocit, dajme tomu niečomu alebo niekomu plnú pozornosť. Ak niečo nefunguje, niečo už nie je pre nás prínosné, máme z toho zlý pocit, nerobí nám to dobre, tak je proste potrebné na to zabudnúť, opustiť a úprimne poďakovať za všetko čo nám to prinieslo a vydať sa tam kde nás aktuálne v tomto momente náš pocit vedie a naviguje.

Každý vie sám za seba, či ide opustenie nejakej predstavy, pripútanosti k niečom a niekomu, názorov, alebo fyzicky opustiť človeka, či prácu, alebo akúkoľvek starú vec, ktorá nám už neslúži k tomu, aby sme našli cestu späť domov k našej podstate, k našemu skutočnému životu v súlade s našou prirodzenosťou.

Ak sú poveternostné podmienky pre včielky tak zlé, že nemôžu opustiť svoj úľ, pamätajú si polohu naposledy navštíveného miesta pastvy  a môžu potom nadviazať presne tam, kde na počiatku nepriaznivého počasia skončili. Uchovávanie v pamäti a zabúdanie včely veľmi dobre prispôsobujú konkrétnej biologickej situácii v danom okamihu života.

Tak ako včielky, aj my máme schopnosť sa vrátiť tam kde je náš zdroj života. Aj keď občas odbočíme na tú „ menej správnu „ koľaj, cestu, vždy keď sa rozhodneme cítiť seba v danom okamžiku, náš pocit náš navedie spať tam, kde je náš kvet života plný zdrojov, potenciálov a možnosti pre naozaj spokojný život.

A tak ako včielku naviguje ku kvetu plného nektáru aj ultrafialová stopa na okvetných lístkoch, rovnako aj nás naviguje náš pocit k našim zdrojom plných „ nektáru „ života.

Len pocit dáva odozvu, čo všetko sa presne zmenilo a ako sa to zmenilo natoľko, aby som vedel vyhodnotiť, kde práve sa nachádzam, aký mám z toho pocit a kam ma môj pocit práve teraz smeruje.

Krásny deň plný pocitov priatelia 🙂


Ako spoznať svoju prítomnosť a jeho okamih, svoj vlastný pocit zo seba a spôsoby ako sa nechať ním viesť a navigovať životom k vlastnej spokojnosti ukazujem na mojom kurzeOkamih prítomnosti „ . Kto sa chce zoznámiť s pocitom a inšpirovať sa svojou prítomnosťou, toho rád uvidím na stretnutí “ Zoznám sa so sovjím pocitom “ .

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *