Uncategorized

Spoveď človeka – Odpustenie 2.časť

máj 6, 2019

A prišiel som aj na to, že je som vlastne kráčal v tvojich šľapajách veľmi dlho. Kopíroval som teba a tvoj život, len v inej podobe môjho prežitku, či už v rámci škôl, podnikania, spoločnosti, osobného rastu, vplyvu, moci, kontroly a spôsobu narábania s pocitmi.

Proste som odkopíroval tvoju taktiku prístupu k sebe samému. Odkopíroval , lebo som v nejakom bode v mojom detstve usúdil, že môj pocit a to kto som, nikto navôkol neprijíma, nie je videný nikým, nechápal som, že nemusí byť nikým prijatý, lebo je môj a dôležitý najskôr pre mňa.

Tak som ho zavrhol a tak zavrhol aj seba a prebral na seba to čo som videl že funguje u teba. Lenže tým, že som si pocity začal uzatvárať, nemohol som sa nijak dozvedieť, že to funkčné je len navonok, že sám zápasíš s mnohými problémami a nepríjemnými situáciami v takom živote, ktoré len nedávaš najavo. Nikdy si o nich nerozprával, ani ich na tebe nebolo vidieť, lebo si si pocity, emócie k tomu predo mnou skrýval ako si len vedel a teda ja som z toho nevedel pre seba nič vyčítať, ako sa v tvojom živote skutočne cítiš.

To ale pre mňa už bolo viac menej neskoro toto odhaliť cez môj pocit. Ja som začal vidieť už len povrch vecí. Skutočný pocit z vecí, ktorý vidí práve pod ten povrch, som už nemal pre seba dovolený, lebo som nevidel zmysel ho používať.

Napĺňal som seba len “drogami” predstáv o sebe a žil v budúcnosti, žil z toho čo zo mňa bude, čo všetko dosiahnem a ako to všetko budem potom kontrolovať, udávať tomu smer, riadiť to a čerpať z toho zdroje pre seba, aby som mal tých krátko trvácnych “drog” čo najviac a nikdy, ani len na malú chvíľku nemal čas zastaviť sa a cítiť ten pravý nefalšovaný nepríjemný pocit, ktorý mi ukazoval, že som práve teraz nesprávne a že cesta k sebe je iným smerom než ktorým práve kráčam.

Takže vlastne si bol v mojich očiach autorita, dovolil som si to, ktorá mňa kontroluje a stanovuje smer môjho žitia, kde mám ísť, kde to bude pre mňa najlepšie, čo a ako to mám robiť, aký je svet a ako mám v ňom žiť a ako pristupovať k ľudom.

Vlastne som začal ľudí vidieť tak ako si ich videl ty a to videnie bolo vidieť ich zdroje a možnosti a ako ich pre seba získať a kontrolovať , pretože teraz začínam chápať, že sa to deje len vtedy, keď človek nemá seba, pocit zo seba, svojho života, neprežíva svoje emócie a nedáva tak priestor pochopeniu svojich situácii.  Vtedy nemá nič zo seba v živote a preto len pozerá na to čo majú druhí a samozrejme nejde teraz o peniaze, tie sú na poslednom mieste v tom, čo človek ak nemá tak hľadá u druhých.

Až dnes som pochopil, že vlastne túto autoritu, kontrolóra, diktátora smeru a diania som v tebe videl a napĺňal som tvoju predstavu o mne. Aj keď som sa o tom rozhodoval sám a konal som v tom sám, nikdy si ma nenútil. Proste som len vymenil seba za teba, to bolo moje rozhodnutie. No zároveň som voči tomu odporoval, stále niekde vo vnútri som cítil aj keď takmer nebadane, že to nie je správne , že by to malo byť inak a tak som voči tejto napĺňanej predstave spustil odboj a odpor z nepochopenia tohto pocitu.

Tento pocit, ktorý bol síce nepríjemný, proste raz za čas aj tak prerazil aj cez moje brnenie, nech som použil akúkoľvek stratégiu úteku od pocitu. V pozadí ma vždy informoval o tom, že nie je niečo správne. Lenže ja som si ho prekladal ako tlak, nátlak, že niečo zase nerobím správne, že zase čokoľvek spravím nie je dobré a z toho som ešte viac sa sám seba tlačil do konania predstáv o mojom živote a vytváral som nové a ešte monštruóznejšie predstavy, než som prebral od teba.

Išiel som v predstavách tak vysoko a ďaleko, aby som ta predbehol v tom čo si dosiahol ty, aby som bol lepší, vplyvnejší a mocnejší než si bol ty sám. Aby sa konečne stratil ten tlak na to, že nie som dosť dobrý, aby sa stratil ten pocit nepríjemný, ktorému som nikdy nedal priestor aby mi povedal, že len mám počúvať srdce čo chce a ukáže mi cestu bez tlaku a odporu k sebe samému.

Tým, že som mu nedal priestor, som ho tak mohol kontrolovať a nálepkovať , že to on je ten tlak, ten zlý čo ma niekde tlačí , ovláda ma a nedá mi pokoj, teda ešte aj z pocitu , ktorý mi chcel len pomôcť sa vrátiť späť  k sebe, som urobil teba, diktátora.

A tak som mal dvoch diktátorov, autoritu vo mne, ktorou si bol ty a ktorej predstavy som prebral, napĺňal a upgradoval do ešte väčších , to bol ten svetlý nasledovania hodný dictator. Druhým bol pocit, ktorý som mal zas za čierneho otravného diktátora, niečo ako odvrátenú stranu teba, ktorá ma tlačí tým, že nie som dosť dobrý v ničom čo spravím. Voči tebe som odpor nemal ako človeku, ale mal som ho voči pocitu, lenže aj do pocitu som si naprojektoval teba, preto podprahovo som dlhé roky ta vlastne neznášal, až nenávidel.

Vnútorne som ti vyčítal celý svet a len hral rolu syna a mal som masku, že je všetko ok, keďže som mal pocity takmer úplne sebou odstavené, nemohol som vo svojom živote vidieť, že som ťa odkopíroval vo väčšine strategických vecí v rámci prístupu k sebe.

Nasledoval som ťa a zároveň som mal voči tebe odpor dosť veľkých rozmerov, čo je teraz keď to píšem až tragikomické, ako takýto blbý vzorec vie vyrásť do akých obrovských rozmerov, keď sa nespracuje a dlho je živený ľudskou nevedomosťou z vlastného rozhodnutia byť nevedomý.

A tak som musel o všetko prísť, lebo som život staval z cudzích kociek na cudzom základe, preto aj o kocky aj o základ som potreboval prísť, aby som začal chápať kto som a staval seba, teda aj môj život, len zo seba.

Čo ma ešte zarazilo, že už fakt nič nemôžem nikomu vyčítať, nie len ani tebe, ale ani mojim ostatným vzťahom , ktoré mi proste zrkadlili diktátora a udávača smeru voči ktorému som zároveň tvoril odpor a všetko ničil, hlavne to dobré, alebo zas obeť, ktorá počúva tohto diktátora a zahadzuje tak sama seba kvôli mne, tak ako som ja zahadzoval seba kvôli predstave o mne, ktorou si u mňa bol ty. Toto sa presne striedalo a ani jeden človek mi nechcel nikdy zle, naopak každý mi vždy pomáhal spracovať tieto moje prebraté vzorce z detstva, lenže moje ego bolo tak strašne naduté, že som si to veľmi dlho nedovolil vidieť, lebo som si to nedovolil cítiť predovšetkým.

Ani neviem ako sa mám všetkým za to ako som sa k nim správal ospravedlniť, hanbím sa za to, aj keď chápem, že vždy obidve strany majú z toho prínos pre seba, aby prehliadli zas iné veci v sebe a dostali sa k sebe skutočným bližšie, ale aj tak sa práve teraz keď to píšem hanbím ako pes, not to je len na spracovanie v sebe.

Dakujem ti za celú cestu.

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *