O pocite

Spoveď človeka – Nový deň

apríl 24, 2019

Každý nový deň patrí mne a nie mojej minulosti, ani predstavám o budúcnosti, len mne, celý deň je len môj v každom okamihu. Ak si mám preukázať úctu k sebe k človeku, tak len tak, že si do dňa nevpustím minulosť ani budúcnosť. Potom je deň len môj a mám v ňom len seba, svoje možnosti, svoj potenciál, svoju ľudskosť a svoj život.

Nemám svoj život vo svojom dni, ak doň pustím svoju minulosť, potom mi len kecá, rozpráva, komentuje, argumentuje, ohovára, osočuje, odvádza pozornosť od seba, aby tak pritiahla pozornosť na seba na svoju minulú podobu, ktorá je v zóne komfortu a tam netreba nič meniť, lebo to je to statické a nemenné.

Je len malá pomyselná čiara, priblíženie sa z minulosti do prítomnosti. Čím som bližšie , čím z minulosti prechádzam svojim uvedomením bližšie k prítomnosti, tým je tlak na zmenu v sebe k sebe najväčší.  Pri slabej pozornosti na seba, svoj pocit, svoje vnútro tu-teraz, preskočím rovno do budúcnosti, pretože tam nie je statika, všetko sa mení, je možné byť čímkoľvek a robiť čokoľvek v predstave o sebe a to je príťažlivé.

Deje sa to však mimo realitu, mimo hmotu, mimo tento priestor a čas a preto z toho ako človek tu-teraz nič nemám. Svoju myseľ odvádzam do budúcnosti a svoje hmotné telo nechávam v prítomnosti. Svoj intelekt používam na rozdvojenie, roztrhnutie medzi hmotu a predstavu.

Čo sa asi deje so systémom človeka, mnou, keď trhám svoj vlastný životný systém do minulosti, do budúcnosti, do odporov a blokád voči návratu do prítomnosti ? Voči návratu do života ? Do jednoty seba ? Tam kde som aj ako telo, aj ako mysel, aj ako duša a aj ako intelekt a schopnosť konať v prospech seba tu teraz, kde sa veci dajú meniť , napraviť, dať do súladu so sebou, kde sa dá žiť pravý život ?

Prečo sa takto trhám na kusy ?

Pretože do svojho rána, do svojho dňa, svojho života v čase a priestore púšťam hnilobu minulosti a zápach neživota budúcnosti, bez toho aby som cítil vôňu, arómu života prítomnosti.

 

“ Je to môj deň, iba môj, nikoho a ničoho iného „

Čo s tým teda spravím ?

Ako sa k tomu postavím ?

Aké rozhodnutia urobím ?

Kam svoju pozornosť nasmerujem ?

Kam upriamim svoj pohľad ?
Čomu dám priestor práve teraz ?

Kto mi toto ukáže, naučí ma, pomôže mi s tým ?

Nikto, nikto mi nedá pocit, ktorý potrebujem k precitnutiu do toho čo je môj vlastný život. Žiadna poučka, motivačná fráza, ani poznanie druhého človeka mi nepomôže, pokiaľ sám si nedovolím cítiť život, ktorý je len teraz, nie ktorý bol pred chvíľou alebo bude o chvíľu. Znie to tak nedostupne, ale nie je. Nedostupné je len slovo, ktorému dávam pozornosť.

Čo tak dať pozornosť slovu dostupné, možné, schopné, potrebné a umožňujúce. Čo tak zmeniť energiu slov na, dá sa, urobím, pomôžem si, budem sa cítiť, dovolím si cítiť sa a tak si dovolím cítiť aj svoj život.

Nedovoľujem si cítiť a vnímať čo práve teraz vo mne prebieha, pocity, emócie ?

Potom si nedovoľujem cítiť ani svoj život.

Život to nie sú len „ pekné “ pocity. Život sú aj tie pocity, ktoré volám „ nepekné „ , „ nepríjemné „ , v nich je rovnako veľký život ako v tých „ pekných „ . Dokonca je v nich rovnako veľký „ pekný „ pocit, je v nich rovnako veľký život, ale skrýva sa až za tou fázou prežitku, ktorá je vnímaná ako „ nepříjemná „ , za tou fázou, ktorú nechcem cítiť lebo je nepríjemná. Ak si to však dovolím, nájdem tam opäť len život, pocit skutočného života, ktorý sa dá pomenovať ako „ pekný „ či „ príjemný „ .

V tomto prezretí sa nachádza moje uvedomenie o tom, čo v sebe ešte držím z minulosti a kvôli čomu si nedovoľujem prítomnosť v ktorej môžem spoznať seba v skutočnosti a z čoho v skutočnosti môžem konať, žiť, milovať.

Žiť znamená si dovoliť plnú škálu pocitov, úplne všetkých, ale s vedomím, že každý pocit lieči, vyplavuje to, čo nepatrí ku mne, čím nie som, aby som pod tým nánosom uvidel ďalšiu časť toho kto som.

Čím viac si dovolím sa liečiť pocitom, tým viac odkrývam seba a to je zraniteľnosť. Dovoliť si pustiť všetko čo vo mne je, prebýva, čo „ vyzerá „ ako slabé a zranené.

Zraniteľnosť je o tom uvidieť svoje zranenia a nebáť sa ich dať do prežitku, vytiahnuť k plnému vedomiu o nich, prežiť ich, precítiť ich v akýchkoľvek situáciách a interakciách.

Prepustím svoje zranenia a prepustím aj svoj život do hmoty do prežitku, kde ho môžem začať žiť, nie len o ňom snívať.  A to je prijatie seba, ktoré tak hľadám.

 


Ako spoznať svoju prítomnosť a svoj okamih, svoj vlastný pocit zo seba a spôsoby ako sa nechať ním viesť a navigovať životom k vlastnej spokojnosti , môžte zažiť na kurzeOkamih prítomnosti „ , alebo na stretnutí “ Rozhovor s podstatou “ .

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *