Uncategorized

Spoveď človeka – Kto je pravý muž ? 1/2

jún 11, 2019

Celý môj život, či som chcel alebo nie, sa u mňa točil okolo pochopenia toho kto som, prečo som tu, aj keď v dobe kedy sa tak dialo by som povedal, že skôr plánujem ako byť bohatý, úspešný, mocný, vplyvný, uznávaný, rešpektovaný, obľúbený, silný a odolný, nezlomný, nebojácny, ostrý a neústupčivý. Až teraz v tomto čase začínam rozoznávať, že presne toto som budoval v sebe a zároveň som tak hľadal cestu k sebe.

Položil som si otázku prečo som tak konal ?

Odpoveď by bola dlhá v podrobnostiach, no dá sa zhrnúť do potreby a chcenia silnej oddelenosti od všetkého a všetkých, predovšetkým od seba samého, od pocitu zo seba samého. Malo mi to zaručiť, že ma nikto nezraní, nikto mi neublíži, nikto a nič nebude mať nado mnou moc, nikto mi nebude nič diktovať ani so mnou manipulovať a čo by len pokúsiť sa zápasiť o to čo chcem ja. Pretože tieto emócie v detstve boleli, boleli silnejšie ako akákoľvek fyzická bolesť.

Nikto mi takto nemal brániť v ničom čo chcem dosiahnuť. Dekády som si tvoril obrovské hradby okolo seba, nepreniknuteľné a testoval a vylepšoval som ich takmer každý deň.

Kedykoľvek ma niekto „ napadol „ , teda zrkadlil mi len niečo vo mne čo som nechcel vidieť, nejakú z právd o mne, ktorú som nechcel ani za nič vidieť a ja som sa následne urazil, nahneval, zosmutnel, cítil sa menejcenný, bezmocný, slabý, ponížený, tak namiesto pochopenia čo mi to chce o mne povedať som začal budovať. No budoval som na druhom brehu, budoval som vlastnú predstavu o sebe v ilúzii.

Staval som hradby okolo seba do výšky a hrúbky a ako obranné systémy týchto hradieb som si vytvoril rôzne útočné zbrane na všetko a všetkých, ktorí len náznakom ma chceli „ napadnúť „, teda pomôcť mi prehliadnuť moju „temnotu“, ktorej som sa tak bál.

Začalo to v mojom detstve, tým že som preberal vzorce žitia môjho otca a mojej mamky o čom píšem aj v skorších článkoch „ Odpustenie „ a „ Odpútanie „ .  Každým jedným „ útokom „ od môjho okolia som opätoval paľbu ďalšími a ďalšími novými predstavami o tom čo musím zo seba vytvoriť, aby sa to neopakovalo, aby ma už nikto „ nenapadal „ teda nepichol do môjho nepochopeného zranenia.

Toto som ešte zvládal, energie a schopností tvoriť som mal vždy dostatok a hlavne som šiel tvrdohlavo za tým čo som chcel v mojich predstavách a bol často krát úspešný, lenže až neskôr v čase sa ukázalo, že takmer vždy to boli Pyrhovove víťazstvá. Je až neskutočné aká obrovská energia išla do vecí, ktoré mi dávali tak chabý a krátkodobý úžitok.

Čo som však už zvládal veľmi ťažko boli pocity, ktoré mi neskôr v puberte veľmi silno dávali najavo, že konám proti sebe, že konám niečo čo nie je v súlade. Pamätám si, že som v detstve veľmi zle znášal kritiku, diktát a vlastne čokoľvek čo ma urážalo, čo mi nedovoľovalo robiť výbery podľa mojich predstáv a teda proti sebe, čo som vtedy ako chlapec nevedel.

Tu už tak jednoducho nepomáhali predstavy o budúcnosti, čo raz zo mňa bude a ako to všetko zvrátim, keď raz budem silný a odolný. Tieto pocity boli teraz v tej chvíli a ja som sa cítil slabý, bezmocný, urazený, ovládaný, menejcenný. Na „ otravné „ pocity som časom našiel len jednu stratégiu a tou bolo amputovanie a úplne odstrihnutie sa od týchto pocitov.

Neviem ako som to spravil, ale až teraz spätne to dokážem vnímať. Či už som bol v detstve viac citlivý, alebo bol iný dôvod, je to jedno,  proste to bolo na malého chlapca príliš. Tak som našiel spôsob ako celú moju bytosť, podstatu, zdroj vo mne odstrihnúť, tým že odstrihnem v sebe tieto pocity zo seba. Samozrejme takto by som to vtedy nepomenoval, takto som sa iba bránil pred tým, čo som cítil ako nepríjemné, nevedel som ako to inak spracovať.

To, že som túto stratégiu ako dospelý prevzal a ďalej používal lebo mi vyhovovala, lebo som bol srab, je iná časť príbehu. Nevedel som čo takto konám, no konal som. Začali sa moje výbery smerom k napĺňaniu predstáv ega, mysle, aby to čo som odstrihol sa už nikdy ku mne nevrátilo, aby som to už nemusel cítiť. Zároveň som tak nahradil skutočné pocity zdanlivými emóciami pochybného šťastia z krátkodobých potešení.

Tak započala éra budovania hradieb a ochranných blokád, útočných presvedčení, spomaľovacích odporov, mínového poľa pre kohokoľvek, kto sa chcel ku mne priblížiť a pomôcť mi navigovať ma opäť k mojim pocitom, ktoré však boli potlačené a vždy len čakali kedy ich prepustím, aby som seba mohol pochopiť a začať žiť svoju prirodzenosť. No to ma čakali ešte dlhé roky prežitku toho kto v skutočnosti nie som. Podvedome som však vedel, že to potlačené veľmi bolí a že sa tam už nechem nikdy vrátiť za žiadnu cenu.

V prežitku som toto spečatil nástupom na vojenskú strednú školu a ďalších 11 rokov v armáde budoval  predstavu o silnom, nebojácnom, odolnom mužovi, ktorý je odolný a nemôže byť nikým napadnutý. Svoje hradby som budoval veľmi dobre. Predstavy sa napĺňali skvele, pocity „ neotravovali „ a všetko šlo podľa plánu. Kedykoľvek sa nejaký pocit chcel dostať na povrch, ihneď bol utlačený vymyslením a naplnením nejakej vhodnej potreby.

Ďalších 8 rokov podnikania, budovania prestíže, uznania, moci, vplyvu, rešpektu, kontroly nad všetkým a všetkými. Nakoniec v 20-tom roku od započatia „ budovania „ nadišlo zrútenie všetkého a tým myslím úplne všetkého až na dreň, nie len v hmotnom svete, ale aj vo svete predstáv, presvedčení, ilúzii o sebe, svete a tento stav trvá a padajú ďalšie a ďalšie predstavy o sebe o tom kto nie som v skutočnosti, čo som zo seba za celý ten čas vytvoril. Budoval som totiž ilúziu o sebe ako obmedzená, neúplná s mysľou, egom, predstavami sa stotožňujúca identita, osobnosť, podoba.

Budoval som zo zdrojov, ktoré neboli moje, zo zdrojov druhých, okolia. Pútal som na seba pozornosť v akejkoľvek podobe, ľútosť, hnev, pripútanosť, viazanosť, obeť, potrebnosť, nenávisť, sex a mnoho ďalších mnou vynútených emócii, cez ktoré som odoberal energiu sebe a druhým. Je mi jedno, že takto tu funguje vlastne teraz takmer celé ľudstvo, ja o tom viem a priznávam, že som tak konal a rozhodol som sa to ukončiť pre môj vlastný život.

Manažoval som všetkých a všetko, len nie to čo mi skutočne patrí, čo je moje, kým skutočne som. To by som si najskôr musel pripustiť kto všetko nie som, až na totálnu dreň ilúzie o sebe, aby som zistil, že nie som tou falošnou ilúziou, predstavou, maskou, ktorá zakrýva moju prirodzenosť, skutočnosť, moju dušu.

—–  Včera, keď som dopísal tento text, len pár hodín na to, som na niekoho z mojich sa snažil prevaliť zodpovednosť za môj život, lebo obeť, ktorá včera mašírovala v celom dni. To len na margo toho aby som nezabudol, že mať pochopenie a uvedomenie je jedna vec, druhou je to, aby som bol pozorný a vedomý, teda prítomný v tom čo sa práve deje v mojom živote, iba tak rozoznám, či zas vyťahujem bubákov minulosti a len sa nad tým pousmejem a spracujem si to, alebo pozornosť bude maková a bubáka pustím do mňa alebo na niekoho okolo mňa —-

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *