Uncategorized

Rozhovor s podstatou – Život/Pocit

apríl 10, 2019

Na čo sa mám zamerať v mojom živote, čo potrebujem, čo hľadám ?

Potrebuješ svoju súdržnosť so sebou, bratstvo seba, byť sebou v tom, že konáš spolu so sebou a nie proti sebe. Uvedomenie, že všetko čo konáš, konáš v línii plánu a konať mimo neho, z predstavy je hovadina.

Tento pocit k sebe potrebuješ. Toto vnímanie vychádza z pocitu, zo seba, z toho, že neurobíš nič čo by šlo proti tebe, ani jeden malý krôčik, ani jednu myšlienku nedáš do konania bez toho aby si vedel, že je to skutočné a pre tvoj prínos, pre teba skutočného. Toto je teraz tvoje zameranie, toto práve teraz hľadáš.

Na čom v živote skutočne záleží, odhliadnuc od toho ako to práve vyzerá ?

Záleží na detailoch, nie na veľkých míľnikoch, na veľkých rozhodnutiach, to je mylná predstava teba človeka v tomto čase. Žiadne veľké rozhodnutie nedefinuje vývoj, zmenu, posun. To malé detaily života, malé nuancie dňa a nasledujúce okamihy sú tým relevantným, tým rozhodujúcim, tým zmenotvorným, tým určujúcim.

Veľké rozhodnutia sú len potvrdenia niečoho, nie smerodajnosť niečoho. Môžu to byť skúšky, ale väčšinou sú to len vyvrcholenia predošlého myslenia a konania.

Život sa neodohráva v úsečke, ktorá má vytýčené väčšie alebo menšie rozhodnutia ako smerodajnosť k životu.
Všetko to čo človek určí ako svoju smerodajnosť, čo si sám určíš ako smerodajnosť a cieľ v živote je hovadina a dá len takú odozvu z akého ne-pocitu/emócie nedostatku bola vymyslená.

Ak na niečom skutočne záleží, tak na každom jednom momente, na každom jednom detaile, na každom kúsočku času a priestoru, ktorý sa práve teraz koná a to všetko sa koná len v prítomnosti. Len v prítomnosti si z pocitu rozbalíš možnosti pre život a pre ďalší posun, ktorý je možné nazvať posunom.

Všetko ostatné konané z predstavy je státie na mieste, prešľapovanie, ktoré je však len zdaním, že sa niekam posúvaš.
Predstava však nikdy nič nikam neposúva, drží ťa na mieste stáť, degraduje akýkoľvek posun duše v čase a degraduje život na ne-život predstáv.

Prečo konám tak ako konám každý deň ?

Z neuvedomenia si súvislostí. Konáš podľa toho, akú primaritu, dôležitosť si sám sebe dávaš. Ty skutočný, prirodzený si pre seba záťaž, nedôležitý a dávať sebe priestor ? ten dávaš z úrovne mysle. Učíš myseľ, aby dávala priestor „ niečomu „ čo sama má za zbytočnosť a záťaž.

Neuvedomuješ si, že ty nie si myseľ a preto dávať priestor sebe z mysle je taká istá hovadina ako vedome predstierať, že si niekto iný a teda klamať sám sebe kto si v skutočnosti.

Ak chceš dávať sebe priestor, ten môžeš dať len z pocitu a v pocite a v prítomnosti, nijako inak to nejde. Všetko ostatné je klam a maska, aby deň vyzeral podľa predstáv a nastavení mysle.

Dávaš sebe priestor cez myseľ, nápady, predstavy ? Nedávaš tak sebe priestor, na oko áno, ale predsa len zdanlivo, no z predstavy nastane pokrutenina z toho čo si a preto si aj naďalej len pokruteninou seba skutočného, čo je obrazom nedostatku a strádania, neúplnosti a chybovosti, naťahovania času a neperspektívnosti bytia. Je to prežitok zbytočnosti.

Čokoľvek čo je zažívané mimo pocit, teda bez pocitu, je len šedý zákal v oku, nie videnia skutočného sveta.
Každý deň, každý okamih je plný života, no k tomu nedôjdeš inak ako cez pocit v sebe.

Život nie je možné vidieť očami, ale srdcom a oči len dokresľujú jednu z mnohých úrovní života, dávajú len jednu z mnohých vrstiev život.

Hmota k videniu nie je život, je to len dávanie jedného z mnohých atribútov celkového prvého života do jeho sumáru pocitu a ten je v každom momente dňa dostupný.


Ako spoznať svoju prítomnosť a svoj okamih, svoj vlastný pocit zo seba a spôsoby ako sa nechať ním viesť a navigovať životom k vlastnej spokojnosti , môžte zažiť na mojom kurzeOkamih prítomnosti „ .

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *