O pocite

Rozhovor s podstatou 1.

január 3, 2019

Ako si prajem žiť práve teraz?

Prajem si ráno vstať a mať dobrý pocit zo seba. Prvé čo si prajem spraviť  je, si poďakovať za to, že som práve mohol vstať a mať tento deň pre seba. Naplniť ho sebou, síce neviem vymyslieť ako, ale robiť len to čo mi práve príde ako príjemné. Už sa nechcem ohliadať na to čo mám urobiť, kriviť podľa môjho okolia a kvôli druhým ľuďom. Ak sa “ pokrivím “ tak len do svojej prirodzenosti.

Teraz si prajem byť sťastný, cítiť sa dobre, ale vnímam, že tomu chcú brániť moje predstavy, ktoré som si vytvoril. Predstavy o tom, ako mám žiť,  kde, akým spôsobom, s kým a prečo mám žiť. Cítim, že od môjho šťastia ma môžu držať len moje predstavy o živote, ktoré som si vytvoril.

Cítim, že toto všetko ma už viac nebude držať od seba. Kotvil som sa na svoje predstavy z minulosti a udržoval som si smútok nad tým, že sa to nenaplnilo, že sa to nerealizovalo, neuskutočnilo. Noril som sa tak v minulosti.

Viac sa už nedržím týchto predstáv a dovoľujem si od nich odísť a uvoľniť sa do života predo mnou, ktorý ma čaká, ktorý čaká na to, aby som si zobral čo pre mňa už dávno má prichystané.

 

Čo s tým ale spraviť?

Vykašľať sa na to a nebáť sa predstavy opustiť s dôverou, že sa sám zo svojej podstaty dokážem o seba postarať tak ako to moja gebuľa nikdy nedokáže vymyslieť.

Len moja gebuľa sa môže báť toho, čo bude ak tak spravím.

Len moja gebuľa sa môže báť, že budem bezdomovec, že budem sám, že nebudem mať nič, že budem biedny, bezmocný a bezvládny.

 

Prečo sa vlastne toho moja gebuľa bojí ?

Prečo mi to stále predhadzuje ?

Prečo sa to stále vo mne melie ?

Prečo si vymýšľam scenáre o tom ako to dopadne a mám z toho strach ?

Prečo všetky tieto predstavy ?

 

Vnímam, že to je len preto, že som sa bál nového, a preto som sa motal v budúcnosti predstáv, ktoré sú vlastne mojou minulosťou.

 

Čoho sa bojím ?

Že, keď sa nebudem riadiť tým, čo poznám z mojej minulosti, že nebudem mať žiadnu budúcnosť ?

Že, keď prestanem používať poznanie, nástroje, postupy, presvedčenia z minulosti, že nebudem mať žiadnu budúcnosť ?

 

Prečo som sa toho bál, odkiaľ a kedy to celé vo mne vzniklo?

Prečo vo mne niečo vytváralo takéto predpoklady?

Prečo bolo vo mne niečo také, čo vo mne prebúdzalo strachy?

Čo vo mne prebúdzalo pesimistické nálady, ťažké emócie, neprehľadnosť ?

 

Prečo sa bojím o svoju budúcnosť ?

Prečo mi moja gebuľa podhadzuje scenáre, riešenia, ako sa z tohto teraz tu dostanem, ako to mám zmeniť, kam mám ísť, čo robiť ?

Prečo vlastne mojej gebuli nevyhovuje to, čo tu práve teraz mám ?

Prečo chcem utiecť od toho, čo tu je, čo tu teraz mám dostupné ?

Vnímam, že aj keď sa toho teraz tu bojím tak verím, že tu mám všetko čo práve teraz pre svoje štastie potrebujem, len som mal zastreté okuliare svojimi predstavami z minulosti.

Čoho sa ale teraz tu bojím ?

Čo mi naháňa strach ?

Čo tu je také, že to neviem obstáť, obsedieť, že mi to robí zle ?

Niečo tu síce je, len to nie je mimo mňa, okolo mňa, je to totiž vo mne, vo mne je to čoho sa tak bojím a tento strach som sa rozhodol opustiť

Neviem čo presne to znamená, ale rozhodol som sa to dozvedieť, prajem si precítiť to, čoho sa tak bojím, aby som to mohol navždy opustiť.

 

Čoho sa teda bojím ?

Že sa zbortia moje predstavy, ktoré som si vytvoril a ostane len to “ neznáme “ vo mne, prirodzenosť, ktorú som v sebe nikdy nevidel, necítil.

 

Aké sú to ale predstavy ?

Že nebudem mať rodinu, deti a keď áno, že sa to nepodarí, a tak sa zrúti môj svet.

Že vzťah s partnerom je to najlepšie pre mňa a keď sa to nepodarí, zrúti sa môj svet.

Že keď nebudem robiť prácu, ktorú robím, že nebudem mať čo robiť a zrúti sa môj svet.

Že keď nebudem robiť to čo som sa o sebe dozvedel doteraz, že sa zrúti môj svet.

Čo som sa vlastne o sebe dozvedel z môjho okolia a z môjho života doteraz ?

Čo sa stane, ak toto celé sa rozpadne ?

 

Čoho sa teraz bojím ?

Rozhodnúť sa pre seba tak, aby som žil život, ktorý ma naplňuje, ktorý mi robí dobre.

 

Prečo sa toho bojím ?

Že ak to nezvládnem, tak sa vrátim do sveta predstáv a masiek, kde potlačím to, čo som tu mohol rozvinúť, svoju prirodzenosť.

 

Čo je svet predstáv a masiek ?

To nie je svet okolo mňa !!! Je to svet vo mne, ktorý som dlho v sebe budoval, ako ochranu pred “ neznámym “ vo mne.

Bojím sa, že by ma mohol pohltiť tento falošný svet vo mne.

 

Kedy ma však môže pohltiť takýto svet ?

Keď sa odstrihnem od seba, od pocitu zo seba.

Keď začnem točiť minulosť a budúcnosť.

Keď nebudem prítomný vo svojom okamžiku, kde nie sú potreby, ale vnútorné prirodzené smerovanie v danom momente.

 

Čo budem teda teraz robiť ?

Môžem len zabudnúť na to, čo si myslím že mám robiť.

Môžem len zabudnúť na to, čo mi moja gebuľa tvrdí že mám robiť.

Môžem prestať sa chcieť zapáčiť iným a správať sa tak, aby sa druhí cítili dobre.

Môžem robiť len to, čo práve cítim, že robiť mám a môžem.

 

Aké mám teda možnosti ďalej žiť ?

Nemám možnosti a zároveň mám všetky možnosti.

Môžem sa rozhodnúť ako len chcem.

 

Ale ako sa správne rozhodnúť ?

Čo znamená sa rozhodnúť nesprávne ?

Kedy sa viem rozhodnúť nesprávne ?

Čo ak sa rozhodnem nesprávne ?

 

Ako mám teda žiť teraz tak, aby som bol šťastný a spokojný ?

Žiť podľa seba, nie podľa ostatných.

 

A podľa koho sa teraz snažím žiť ?

Podľa toho ako sa dozvedám cez pocit od mojej podstaty, že by som mal žiť.

Prečo sa toho držím a bojím sa toho pustiť ?

Lebo verím, že to je najlepšie pre mňa.

Prečo, keď to je najlepšie pre mňa, tak sa cítim zle ?

Lebo si myslím, že sa cítim zle ako stará podoba mňa, ako človek ktorý žije predstavy a rácio. To sa však cítim zle ako pravé JA, pravá podoba, skutočná podstata mňa, pretože som sa pre seba ešte nerozhodol a stále dávam priestor aj predstavám.

Ako sa z toho rozuzliť a pohnúť sa ďalej ?

Naplno prepustiť svoj pocit zo seba a potom uverím tomu, čo mi našepkáva moja podstata a nebduem viac náchylný veriť tomu čo mi hovorí moja gebuľa a tak skončí môj výber.

Prečo mám používať svoj pocit ?

Lebo tak nepotrebujem viac byť niekde v predstavách.

Lebo tak nepotrebujem viac byť uzlený niekde v myšlienkach.

Lebo tak nepotrebujem byť stále vo vlastných strachoch a emóciách.

Proste len budem vnímať čo práve cítim a konať len tak ako to práve cítim a to je mojím životom. 

 

Upúšťam od všetkého čo viem, ukončujem všetko poznané do tohto bodu a začínam odznova, tento krát z pocitu.

Žiadna predstava, žiadna myšlienka ma už nesmie viesť tam, kde ma môže viesť len môj pocit, tam kde sú moje budúce okamihy.

 



Pocit zo seba a jeho prínos pre život vám neviem opísať v slovách. Snažil som sa to na mojom pôvodnom blogu a zistil som, že to je neefektívna cesta pre každodenné uvedomenia a pochopenia seba samého. Preto jediná možnosť ako dokážem pomôcť niekomu s vlastnou pocitovou úrovňou a pocitom je, že mu prakticky pomôžem si ho sprístupniť a ukázať jeho možnosti. O takejto komplexnej práci je môj kurz “ Okamih prítomnosti “ , alebo zoznamovacie “ Stretnutia „ s pocitom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *